Ako moji rodičia vyhrali prvý zájazd k moru, mne bolo asi 12, chodili sme pravidelne každý rok k moru. Každí predpokladal, že prídem hnedá ako čokoláda. Každý rok pri mori, to si nemôže dovoliť hocikto, to bude krásna pokožka. Celý deň ležať na pláži a pražiť sa pod slniečkom. Opak bol však pravdou. Slnko mi nerobilo dobre a keď som naň vyšla, bola som skôr červená ako hnedá. Tak prišli na radu opaľovacie krémy vysokých stupňov a moja pokožka ostala biela.
Prvá veta od mojich kamarátov, keď sme sa vrátili, nebola, že ako som sa mala, čo som zažila, .. ale znela ... "veď ty nie si vôbec opálená" ...
Ako dievča v dospievajúcom veku ma to veľmi hnevalo a bola som z toho smutná, že prečo to nevedia pochopiť, že som taký typ a hnedá proste nebudem. Všetky dievčatá naokolo boli krásne opálené, vlasy klasicky hnedé a ja ako cirkusant – biela s ryšavými vlasmi. Kto to kedy videl?? Táto veta sa opakovala každý rok, každý. Vždy tie isté pohľady.
Postupne pri veku 18-19rokov ma to začalo prechádzať a začala som na sebe hľadať niečo pekné. V tom čo všetci odcudzovali som sa snažila hľadať prednosť, byť iná .. "no a čo keď biela s ryšavými vlasmi a pehami". Stará známa veta, samozrejme znela naďalej, ale snažila som sa ju ignorovať, alebo neriešiť.
Dnes vo veku 27 rokov sa nad tým doslova len pousmejem. Keďže sa s manželom venujeme lezeniu, chodíme na aktívne dovolenky, kde nie je čas na ležanie na pláži, teda ani na opaľovanie. Teraz sme sa tiež vrátili zo Španielska a prvá veta, ktorú som počula z úst mojich rovestníkov a nezaznela len raz, bola ... " veď ty nie si vôbec opálená" ... . V duchu som si povedala .. "no a čo" .. ide o to čo som tam zažila, s kým som tam bola a ako som sa cítila.