Gálfyho rebro (III) / Tupá – Vysoké Tatry (4.3.2011)

Autor: Bibiána Janíková | 10.4.2011 o 2:00 | (upravené 10.4.2011 o 22:54) Karma článku: 3,75 | Prečítané:  1079x

Pred rokom, v marci 2010, sme absolvovali u Dušana Zajaca zimný kurz. Bol začiatok marca a teploty klesali hlboko pod nulu. Od tej doby ubehli mesiace, zima vraj začala ale pomaly už aj končí. Okrem Modrého ľadu v NT, ktorý však Maťko neliezol so mnou, sme neboli nič liezť. My by sme však radi túto sezónu vyliezli niečo pekné vo Vysokých Tatrách. Počasie na nedeľu, kedy máme voľno, hlásia veterné a tak neváhame a vybavujeme dovolenku na piatok. V sprievodcovi sme si vybrali Puškašovu cestu a ako druhú možnosť Superculoir na Tupú.

Ráno sme sa trochu omeškali a tak pri Popradskom plese stojíme okolo 7:30h a sledujeme najlepšieho priateľa človeka. Pravdepodobne tu majú zachránari cvičenie a doprevádzajú ich psíkovia. Je ich tam asi 50. Hneď mám lepší pocit, keď ich toľko vidím a hlavou mi prebehne, že keby sa niečo stalo, tak si ešte vyberiem, ktorý psík ma zachráni. Asi by som si vybrala toho mladého čierneho vlčiaka, ktorý nás skoro zrazil na chodníku.

Tohto ročná zima bola chudobná na sneh a tak to vyzerá aj do nástupu. Z turistického chodníka odbočujeme v ľavo, do Zlomiskovej doliny. Viac menej sa brodíme kosodrevinou a zlomiskami. Vďaka mne nám to ide celkom pomaly a pred nami je ešte dosť kus cesty pod nástup do Puškáša. Miestami sa nám nepáči ani kvalita snehu. Asi 3cm vrstva sa doslova zošmykuje po hrubozrnnom snehu. Z nedostatku času rušíme Puškáša a z nedostatku kvality snehu rušíme aj Superculoir, lebo tam veľká časť cesty vedie vysneženými žľabmi. Volíme tretiu variantu, ktorá bola len hlboko v našich hlavách, ale na verejnosť vyšla až tu. Vraciame sa a šlapeme pod nástup Gálfyho rebra. Ideme vo vychodených stopách, čo v nás evokuje, že tam asi nebudeme sami. V nástupe sa chystajú traja mladíci z Košíc a tak sa do priprav púšťame aj my. Obloha je jasne modrá, všade je kľud a z doliny počuť len štekot psov.

Sme nachystaní, plní očakávania. Maťko nalieza do prvej dĺžky. Terén je prevažne skalnatý a trávičky moc dobre nedržia. Maťkovi to ale lezie dobre, mám možnosť ho istú dobu sledovať a potom mi zalezie za hranu a naše spojenie sa obmedzuje len na zvuk z vysielačky. Po istej dobe začujem vo vysielačke „istím“. Naviažem sa, zruším štand a idem na to. Celkom sa teším, lebo už mi začínala byť zima. Ako Maťko vravel, trávičky držia veľmi zle a skoro pri každom zaťatí do trávy chytím skalu. Asi v trištvrťke dĺžky prechádzam okolo kolegov, preliezam po zasneženej platničke a doliezam k Maťkovi. Prekufrujeme lano, počkáme kým odlezú chalani a Maťko ide na to. Vidím, že pred nami je skalný blok, ktorý bude treba preliezť. Chalani to preliezajú v celku ležerne a Maťko tiež. Potom je terén už ľahší. Maťko naťahuje skoro celých 60m. Teraz je rad na mne. Mojou úlohou však je, najprv zrušiť štand. So skobou doslova bojujem. V horizontálnej špáre chodí zo strany na stranu ale nedarí sa mi ju vybiť. Čas beží a tak to nakoniec vzdávam a nechávam ju tam pre ostatných lezcov. Trošku som sa pri tom vynervačila a s takou náladou pokračujem v lezení. Toto je už moja druhá skoba, ktorú som nechala v stene. Kým nad týmto uvažujem, stojím pred skalným blokom a premýšľam ako ho asi tak preliezť. Cepíny sú mi v tejto chvíli len na oštaru a tak ich vyhodím ako najvyššie viem. Zhodím rukavice a s plným nasadením sa doslova štverám na skalu. Chyty sú akosi otočené naopak, mačkami škrabkám po skale až sa mi podarí dostať na brucho. Po asi 10 minutovom bojovaní ležím bruchom na skale a nohy mi visia do doliny. Nedokážem to ovládať a adrenalín, ktorý sa vo mne vytvoril ide von formou sĺz. Poležím si, poplačem si a silnejšia idem hore. Terén je už ľahší, tak doliezam k Maťkovi. Vďaka mojim vrtochom sme stratili asi 40 minút. Skracujeme dĺžku lana medzi nami a ideme liezť súčasne. Odhadom sme šli asi dve plné 60m dĺžky, až prídeme pod skalný výšvih, ktorý treba preliezť. Cepíny cvakáme na sedák, rukavice sú nám tiež len na oštaru, a vychutnávame si IIIkové lezenie v skale. Slniečko je silné, je mi pomerne teplo, ale nechce sa mi vyzliecť z tých vrstiev čo mám na sebe. Doleziem k Maťkovi na štand a zvyšok cesty, až na vrchol ideme súčasne. Terén nie je ťažký a je to tak rýchlejšie. Keď boli ťahšie úseky, v ktorých som si moc neverila, Maťko urobil rýchly štand a pre istotu ma pár metrov priistil. Vrch cesty je krásny, vyliezame po rebierku, výhľady do Zlomiskovej doliny a na Vysokú sú úžasné. Slniečko nás stále hreje, ale zároveň aj tlačí hore, lebo by už chcelo zapadnúť za tie krásne slovenské hory. Po ôsmych hodinách prichádzame na vrchol, únava sa mení na úsmev. Chlapci z Košíc stihli vybehnúť aj na vrchol Tupej, my si to tento krát odpustíme, urobia nám spoločnú fotku a mastia do doliny. Pri západe slnka balíme veci a chystáme sa na zostup, ktorý nie je náročný a poznáme ho. Do sedla Ostrvy prichádzame ešte pomerne za vidna, ale v sedle nahodíme čelovky na prilbu. S počiatku ideme po letnom turistickom chodníku, po serpentínach, ale po chvíle sa stopy zúžia na jeden pás dole. Nejdeme prešlapávať turistický chodník a tak ideme v stopách priamo dole. Úsmev z vrcholu sa pomaly zase premieňa na únavu a nožičkami ledva prepletám. Na Popradskom plese zjeme rýchlu večeru z batohov a pokračujeme v ceste dole. Moje kolená cítia celodenné chodenie a prestávajú počúvať. Maťko je nútený, ale robí to s radosťou, zobrať mi batoh. Preto asi posledných 20min cesty ma jeden batoh na chrbte a druhý na predku. Na parkovisku je už len naše auto, nasadneme a vychutnávame. Dnešný deň bol plný slnka, zážitkov, čistého tatranského kľudu a vyvetrania mozgov, ale aj štekotu psíkov a určitej dávky adrenalínu. Takéto dni milujem.

fotky: https://picasaweb.google.com/Mato.lezec/GalfyhoRebroNaTupu#

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za prešetrenie kauzy nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?